Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu
Poprad
 
 

Osobnosti mesta

 

BROKOFF ( Brokof), Ján – sochár, rezbár

(*23. 6. 1652 Spišská Sobota – †28. 12. 1718 Praha, Česko).

 

Syn spišskosobotského obuvníka Ondreja Brokoffa. Mal brata, manželku Alžbetu, rod. Springerovú (†1735), dve dcéry a piatich synov. Preslávil sa syn Ferdinand Maximilián (*1688 – †1731), predstaviteľ sochárskeho baroka.

 

Základné vzdelanie získal v rodisku, umelecké od 1675 na vandrovkách po Spiši, Čechách a Bavorsku. Je považovaný za predstaviteľa českého sochárskeho baroka, hlavne jeho ranobarokového obdobia. Predlohy svojich postáv čerpal z gréckej mytológie, vytvoril množstvo sakrálnych diel, alegórií a pod. Jeho prvým veľkým dielom bola socha sv. Jána Nepomuckého, ktorú 1683 umiestnili na Karlovom moste v Prahe. Jeho ďalšie diela sú na manětínskom cintoríne, v kláštereckom parku, na nádvorí zámku Červený Hrádok a v tachovskom kostole Panny Márie. Od 1692 žil v Prahe, kde bol 1693 na zozname mešťanov Starého Mesta. Založil významnú sochársku a rezbársku dielňu. Práce signoval vlastným menom do roku 1715. Po jeho smrti ju viedla vdova Alžbeta so synom Ferdinandom Maximiliánom, ktorý svojím dielom predstihol aj otcove umenie. Sochárom bol aj najstarší syn Michal Ján Jozef (*1686 – †1721).

Jeho diela majú jasnú kompozíciu, a hoci sám nedosiahol vrcholnú umeleckú úroveň, z jeho dielne vyšli neskôr dokonalé diela českého barokového umenia.

Pamiatka: Na dome č. 1165 v Spišskej Sobote je umiestnená bronzová pamätná tabuľa, pripomínajúca jeho miesto narodenia, odhalená v roku 1985 a jej autorom je Imrich Svitana.

Dielo: Sv. Ján Nepomucký (1681-82), Karlov most, Praha; Sv. Vít ( 1684-85), cintorínsky kostol sv. Barbory, Manětín; Saturnov kozub (1689-90), zámok Libochovice; Sv. Vít (1692), kostol Nabovzatia P,Márie, Tachov; Pieta (1692), Karlov most, Praha; Kristov hrob (1706); Mariánsky stĺp (1706), Broumov; Sv. Jozef (1706-07), Karlov most, Praha; Sv. Kajetán (1709), Sv. František Borgia (1710).

 

FLEISCHER, Fridrich – lekár, organizátor zdravotníctva

(*3. 1. 1813 Matejovce – †7. 1. 1890 Levoča)

 

Otec Samuel obuvník, matka Eva, rod. Kübacherová. Bratia – Samuel, Karol, Ján, Juraj, Ľudovít, sestry – Eva a Mária. 25. 3. 1862 sa oženil s Júliou Euláliou, rod. Nichteovou (†1886) a mal dcéru Máriu a syna Eugena.

 

Elementárnu školu vychodil v rodisku, gymnázium v Kežmarku a Prešove, kde absolvoval aj dvojročný právnický kurz. Medicínu vyštudoval v Pešti, kde 24. 3. 1839 získal doktorský diplom a titul MUDr. Stal sa asistentom na internej klinike u profesora Beneho v Pešti. Cez prázdniny navštívil univerzitu vo Viedni, kde sa zdokonaľoval vo svojom odbore u Dieffenbacha, Schönleina, Rokytovského a Lippicha.

V roku 1842 sa stal praktickým lekárom v Matejovciach a začal svoju prax v roku 1843. V chudobných Matejovciach bol v júni 1834 odmenený mesačnou mzdou 10 florénov. Skoro sa stal všeobecne známym a obľúbeným lekárom. V roku 1848 bol už vrchným lekárom. K jeho priateľom patrili Blasy, Bielek, Demiány, Roxer, Jakub Emericzy z Ľubice a gróf Sachsen – Coburg. Mal záľubu v cestovaní a postupne navštívil Krakov, Taliansko, Švajčiarsko, Tirolsko, Drážďany, Vieličku, Prusko, Linz a Salzburg. V roku 1859 sa vrátil do Viedne k profesorovi Škodovi. V spoločnosti priateľov vykonal cestu aj v roku 1874. Jeho rodný dom v Matejovciach sa stal centrom, v ktorom sa schádzali predstavitelia lekárskej inteligencie, ako aj z iných vedných odborov z piatich miest – z Popradu, Veľkej, Stráž, Matejoviec a Spišskej Soboty.

Od roku 1863 sa stal kúpeľným lekárom v Starom Smokovci. V tom istom roku ho barón Barkóczy menoval za fyzikusa Spišskej župy a presťahoval sa 3. 9. 1863 do Levoče. 24. 4. 1867 bol zvolený za fyzikusa Spišskej župy. Do tejto funkcie bol opätovne zvolený v rokoch 1873, 1878 a 1883. V roku 1887 odišiel do dôchodku.

Venoval sa aj botanike, bol autorom dizertačnej práce o narkotikách. Medzi prvými podnietil organizovaný záujem o výskum tatranskej prírody a tatranskú turistiku. Účinkoval ako predseda Spolku spišských lekárov a lekárnikov (1867 – 1886, s výnimkou rokov 1871 – 1784, kedy bol predsedom dr. A. Stenczel). Pokúsil sa o založenie penzijného oddelenia v Spolku spišských lekárov a lekárnikov. V roku 1873 bol vyznamenaný zlatým záslužným krížom s korunou za účasť na potlačení cholery v roku 1856. V roku 1863 na odporúčanie dr. Andreja Sebastiána Kováča, dr. Ignáca Hirschnera a Dr. Ľudovíta Markušovského ho zvolili za korešpondujúceho, neskôr za stáleho člena Kráľovskej lekárskej spoločnosti v Budapešti.

V roku 1861 sa stal čestným občanom Matejoviec. 18. 7. 1882 mu bol udelený predikát „dr. F. Fleischer von Mateocz“. Z vďačnosti daroval 2000 florénov na založenie župnej nemocnice. Mal mimoriadny vzťah k chudobným, ktorých liečil zdarma, ba dokonca im platil lieky. Spišský lekársky a lekárnicky spolok ho menoval za čestného prezidenta spolku pri príležitosti jeho sedemdesiatky 1. 1. 1883. Hlboko sa ho dotkla smrť jeho manželky 7. 2. 1886. 19. 10. 1886 ukončil vedenie lekárskeho a lekárnického spolku a 5. 10. 1887 ukončil funkciu župného fyzikusa. Pochovali ho na levočskom cintoríne.

 

HALÁTH, Daniel – strojár

(*21. 7. 1879 Banská Štiavnica – †26.1.1951 Šahy).


S manželkou Idou, rod. Riczingerovou (*24. 9. 1880) mal syna Ota (*22. 7. 1919).

Roku 1904 založil v centre mesta Poprad prvú dielňu mechanického zámočníctva a opravovňu parných strojov. Od roku 1921 sa jeho spoločníkmi stali Gustav Petrovský a Pavol Boroň. Po dohode s riaditeľstvom Košicko-bohumínskej železnice sa dielňa rozšírila o výrobu a opravovňu železničných vagónov (od roku 1922). Ročne vyrobili 40 - 50 nákladných vagónov a opravili 50 - 80 vagónov. Zamestnával 120 - 150 pracovníkov. Dlho prosperovala aj dielňa strojného zámočníctva (15 - 20 pracovníkov), inštalovali a opravovali sa vodovody a ústredné kúrenie. Finančne firmu podporovala Ľudová banka. Po požiari v roku 1926 ju pre odbytové, finančné problémy a vnútorné rozpory prestala podporovať. Podnik mal byť zlikvidovaný. Haláth však získal podporu Spišskej banky a vytvoril novú účastinnú spoločnosť Popradská vozovka a strojáreň. Získal nové priestory. Ďalším spoločníkom sa stal Vojtech Szeverényi, ktorý mal neďaleko klampiarsku dielňu. Vybudoval vlečku, vagóny posúval len ručne. V roku 1931 vystúpili dovtedajší spoluvlastníci V. Szeverényi a G. Petrovský z účastinnej spoločnosti a D. Haláth sa stal jediným vlastníkom. Hospodárska kríza a finančné problémy priviedli podnik k úpadku a v roku 1932 k úplnému zastaveniu výroby. Haláth si ponechal zámočnícku a pilnikársku výrobu (povolenie na činnosť získal 19. 3. 1937), ale v roku 1938 ju prenechal svojmu synovi Ottovi. Neskôr obidvaja odišli do Stropkova a po vojne do Šiah, kde aj zomrel.

 

HUSZ, Dávid – podnikateľ, hotelier, staviteľ, mešťanosta, notár, starosta, poštmajster

(*28. 11. 1813 Poprad – †21. 1. 1889 Poprad).

 

Otec Samuel Husz, živnostník, matka Anna Mária, rod. Scholtzová. Manželka Júlia, rod. Brendelová, 6 detí zomrelo.

 

Základné vzdelanie získal v rodnom Poprade. Študoval na gymnáziu v Kežmarku a Miškolci. V rokoch 1833 – 1849 pôsobil ako hospodársky zamestnanec na majetku veľkostatkárskej rodiny Berzevicziových vo Veľkej Lomnici. Tu sa priučil stolárskemu remeslu, ktoré neskôr prakticky uplatňoval pri staviteľakých aktivitách. Od 1849 pôsobil v Poprade ako mestský notár, člen mestskej rady, starosta, školský a kostolný inšpektor evanjelického cirkevného zboru. Vykonával funkciu poštmajstra, mal v prenájme poštovú dopravu. Istý čas poskytoval povoznícke služby pre blízke železorudné bane na trase Český Tešín – východné Slovensko. V rokoch 1858 – 1859 rozšíril a zmodernizoval popradský pivovar.

Rozsiahly turisticko - kúpeľný komplex známy ako Huszov park budoval v Poprade v rokoch 1868 – 1880. Stálo v ňom 8 budov z toho 3 hotely so salónmi, turistická ubytovňa, reštaurácia, konferenčná miestnosť, tanečná sála, javisko pre divadlo, kolkáreň, piváreň, horúce a studené kúpele, park s petovaným trávnikom, stromami, okrasnými kríkmi a záhonmi kvetov, udržiavanými chodníkmi, besiedkami a lavičkami. Prvým tatranským turistom a návštevníkom mesta boli k dispozícíí fiakristi, ktorí ich vozili nielen do Tatier, ale aj po okolí. Usporadúval koncerty, prednášky, večery spišskej poézie, budoval viaceré tatranské chaty a útulne. Jeho zásluhou prechádza Košicko – bohumínska železničná trať Popradom (1871), čím prirodzene vzrástol počet návštevníkov mesta i regiónu. Roku 1873 bol zakladajúcim členom Uhorského karpatského spolku, prvého turistického spolku v Uhorsku, 1876 zakladateľom spolkového Karpatského múzea. Na výstavbu budovy múzea v Poprade daroval peniaze a pozemok, finančne podporoval aj získavanie zbierok a prevádzku múzea, ktoré bolo otvorené v roku 1886. Po veľkom požiari mesta v lete 1887 pomáhal finančne pri obnove evanjelického kostola, dal postaviť nový organ. Spolu s manželkou založil a financoval prvý sirotinec pre opustené deti v Poprade.

Väčšinu života tvoril, budoval a obetoval pre rozvoj rodného mesta a jeho obyvateľov, ktorí ho z vďačnosti radi oslovovali „Otec Husz“.

Pamiatky: Pred budovou múzea stojí od 1913 kamenný pomník s jeho reliéfnym vyobrazením (návrh Ľudovít Rápolty, reliéf Alojz Štróbl).

 

 

KRIŠŠÁK, Milan - horolezec, zaslúžilý majster športu, horský vodca, účastník niekoľkých zahraničných horolezeckých expedícií, fotograf, tréner

(*30. 1. 1944 Stráže – †2. 7. 1979 Poprad)

 

Otec Vojtech (*29. 12. 1914 – †24. 5. 1995), matka Margita, rod. Dužiová (*30. 8. 1912 - †10. 6. 2003). S manželkou Františkou, rod. Orolínovou (*29. 1. 1952) mali deti Michala (*1977) a Evu (*19. 4. 1979).

 

Od roku 1959 bol členom Horskej služby a od roku 1974 sa stal jej profesionálnym členom. V rokoch 1966 – 1976 bol reprezentantom Slovenska a ČSSR. Vo Vysokých Tatrách urobil množstvo extrémnych letných a zimných výstupov a prvovýstupov, v Alpách 3 výstupy Bonattiho cestou v severnej strane Matterhornu (1966), priestup Walkerovho piliera za 1 deň (1967), Allainovej cesty v severnej stene Pt. Dru a Bonattiho cestou vo východnej stene Grand Capucina, na Kaukaze vystúpil na štít Voľnaja Ispania severovýchodným pilierom (1974), zúčastnil sa na výpravách na Nanga Parbat (1969, 1971) na Makalu (1973, 1976), kde dosiahol hlavný vrchol (8481m). Na Pamíre pôsobil v roku 1972, kedy dosiahol Štít Komunizmu cez pilier Burevestnika a v roku 1975 (prvovýstup južným pilierom na Leninov štít) V Hindukúši sa zúčastnil v roku 1977 na prvom traverze cez Kohi Šezi (7015 m), Acher Ček (7017), Šoghordah Zom (6836), Shayoz Zom (6855) a Koh–e –Šan (6910, 6920). Poslednou jeho výpravou bola Kumbhakarna (Žannu) v roku 1979. Vo Vysokých Tatrách urobil ako skialpinista mnohé strmé zjazdy a prvojazdy. Na prvých majstrovstvách sveta Troffeo Mezzalama (1975) obsadil s československým družstvom 8. miesto. Na pretekoch konaných na počesť hrdinov SNP bol v roku 1977 členom víťazného družstva, v roku 1979 bol tretí, na pretekoch v Leccu (1977) jedenásty.

Od roku 1967 bol členom horolezeckého juniorského družstva, o rok neskôr už reprezentoval horolezecké družstvo ČSSR a v roku 1976 sa stal štátnym trénerom. Bol autorom odborných článkov a cestopisov z výprav. Tragicky zahynul pri havárii vrtuľníka počas záchrannej akcie vo Vysokých Tatrách.

Za svoju prácu a športové výkony sa stal nositeľom verejného uznania Za zásluhy o rozvoj československej telesnej výchovy I. stupňa a Zlatého odznaku JAMES – u. Zahynul pri plnení služobných povinností v Mlynickej doline v roku 1979.
 

MAJUNKE, Gedeon – architekt, staviteľ

(*10. 5. 1854 Spišská Sobota – †10. 4. 1921 Spišská Sobota )


Otec Áron Majunke, matka Johana, rod. Kniznerová, Manželka Alica, rod. Hergeselová (*5. 9. 1864), mal troch synov a dcéru.

Ukončil štúdium na stavebnej fakulte Vysokej školy technickej vo Viedni. 3 roky študoval na Akadémii výtvarných umení (Hansenova majstrovská škola) vo Viedni a už ako žiak dostal cenu za projekt „ideálneho múzea“. Ako architekta ho lákali Vysoké Tatry, preto odmietol miesto učiteľa na fakulte a vrátil sa domov. V projektoch uplatňoval neoklasicizmus 2. polovice 19. storočia, kombinovaný s neorenesanciou a na fasádach so secesiou. Na stavbách realizovaných vo Vysokých Tatrách uplatnil štúdium architektonickej tvorby v alpských turistických centrách. Podľa jeho projektov sú postavené letoviská, kúpeľné a verejné budovy, hotely, letohrádky, napríklad v Novom Smokovci, Tatranskej Polianke, Dolnom Smokovci, Tatranskej Lomnici, Starom Smokovci, staničné budovy Tatranskej elektrickej železnice, kostoly v Tatranskej Lomnici a Dolnom Smokovci. Mnohé stavby stoja v podtatranských a spišských mestách a kúpeľoch. Projektoval tatranské a podtatranské kostolíky, reštauroval viaceré spišské kaštiele a navrhoval továrenské a administratívne budovy, obytné domy a vily. Je autorom náhrobných pomníkov na spišských cintorínoch, verejných parkov a kúpeľných záhrad. V súťaži Výtvarnej akadémie vo Viedni získal cenu za projekt ideálneho múzea. Pôsobil aj ako predseda Stavebnej komisie Uhorského karpatského spolku.

Okrem iného patril medzi iniciátorov zavedenia elektrického prúdu do Spišskej Soboty (19. 10. 1918). Bol veliteľom dobrovoľného hasičského zboru.

Dielo (výber): Hrázdené a zrubové stavby, Dolný Smokovec (1883 – 1890); Poľovnícky zámoček, Tatranská Javorina (1884 – 1885); Kamzík (Vila Klotilda), Starý Smokovec (1885 – 1887); Rímskokatolícky kostol, Starý Smokovec (1888); Hotel Lomnica (1893); Slovenský dom, Turistický dom v Tatranskej Lomnici (1894); Hotel Tatra, Tatranské Matliare (1895); Vila Solisko, Štrbské Pleso (1896 – 1897); Veľké lýceum, Kežmarok (1896); Poľovnícky zámoček, Vyšné Hágy (1898); Téryho chata (1899), Rímskokatolícky kostol, Tatranská Lomnica (1899 - 1900); Obytné domy a vily, Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Levoča, Spišská Belá, Spišské Vlachy.

 

SCHERFEL, Aurel Viliam - lekárnik, chemik, botanik, PhMr.

(*23. 4. 1835 Veľká - †23. 4. 1895 Veľká )

 

Otec lekárnik Jonatán (*18. 12. 1808 – †22. 10. 1855), matka Amália, rod. Maleterová (*6. 2. 1812 – †17. 1. 1901). Mal dvoch bratov – Konštantín Július bol lekár (*17. 4. 1847 – †9. 10. 1877) a druhým bol menej známy Kornel. Manželka Augustína Lýdia, rod. Krompecherová (*17. 12. 1845 – †28. 5. 1901 ), syn Aurel Richard Juraj (*16. 8. 1867 – †26. 6. 1888 ) bol lekárnikom. Tretí deň po návrate do svojho rodiska však nečakane zomrel.

 

Základné vzdelanie získal vo Veľkej a na gymnáziu v Rožňave, od roku 1850 bol mimoriadnym poslucháčom botaniky a chémie na univerzite vo Viedni, kde v roku 1855 ako nadaný študent ukončil štúdium farmácie.
Po ukončení svojich štúdií prebral vedenie lekárne Pelikán (1855) vo Veľkej a založil v roku 1882 jej filiálku v Starom Smokovci, ktorá bola v prevádzke iba počas letnej sezóny. V rokoch 1860 – 1886 pôsobil ako presbyter evanjelickej cirkvi, v rokoch 1868 – 1870 bol starostom Veľkej. Skoro 19 rokov bol dozorcom tunajšej školy. V roku 1881 sa stal zakladateľom Tatranského múzea vo Veľkej, kde ako riaditeľ pôsobil až do svojej smrti.

Venoval sa hlavne botanike, založil botanickú záhradu s vysokohorskou flórou vo Veľkej a v Starom Smokovci. Vo svojom chemickom laboratóriu urobil chemické analýzy minerálnych vôd zo Spiša a Šariša (Gánovce, Starý Smokovec, Ľubica, Hôrka, Cemiata, Baldovce, Slovenská Ves, Vyšné Ružbachy, Smerdžonka, Sivá Brada) a chemickú analýzu Herľanského gejzíru. Veľa času venoval výskumu flóry Vysokých Tatier a pri svojich botanických exkurziách spolupracoval s významnými spišskými botanikmi, najmä s K. Kalchbrennerom. Zostavil niekoľko hodnotných herbárov, ktoré sa nachádzajú v múzeách (Múzeum TANAP-u, Podtatranské múzeum Poprad). Bol členom Spolku spišských lekárnikov a lekárov od roku 1867 a Rakúskeho spolku lekárnikov od roku 1880. Na ich zasadaniach odprednášal veľa prednášok s tematikou botaniky a chémie. V roku 1862 sa zúčastnil výstavy v Londýne, v roku 1883 sa zúčastnil medzinárodnej lekárnickej výstavy vo Viedni, kde získal čestný diplom a v roku 1885 všeobecnej výstavy v Budapešti, kde bol ocenený taktiež diplomom. Pri príležitosti osláv l00. výročia Spolku spišských a lekárov lekárnikov mu bola 21. 10. 1967 vo Veľkej odhalená pamätná tabuľa. Niekoľko rokov bol členom spolku spišských učiteľov a Karpatského turistického spolku. Stal sa zakladajúcim členom Uhorského karpatského spolku a v roku 1892 sa zaslúžil o založenie Tatranskej odbočky Uhorského karpatského spolku. V roku 1891 sa rozhodol predať lekáreň a v súkromí sa venoval už len svojim výskumom. V rokoch 1892 – 1895 zastával funkciu predsedu v obnovenom mužskom veľčianskom spevokole (1891). Krátko pred svojou smrťou na jar 1895 navštívil Viedeň, kde mal prednášku usporiadanú tamojšou Kráľovsko - cisárskou botanickou spoločnosťou.

 

SCHOLTZ, Karol (Karl) August – podnikateľ

(*14. 3. 1799 Matejovce – †30. 3. 1881 Matejovce).

 

Jeho otcom bol evanjelický farár Ján Scholtz a matkou Anna Zuzana, rod. Roxerová. So Zuzanou Julianou, rod. Raabovou (*12. 2. 1809 – †1868) sa oženil v roku 1825 a mali deti Julianu Herminu (*24. 9. 1826 – †19. 8. 1918), Jána Emila (*22. 6. 1828 – †16. 8. 1910), Adelinu Augustu (*17. 10. 1831), Máriu Karolínu (*4. 2. 1833) a Arpáda Karola (*5. 12. 1841 – †25. 2. 1848).

 

Jeden z najznámejších a najvýznamnejších podnikateľov a obchodníkov pod Vysokými Tatrami. Už v tridsiatych rokoch 19. storočia viedol obchod s poľnohospodárskym železiarskym tovarom. Dosvedčujú to záznamy z obchodnej knihy z roku 1833. Uvádza sa tam spolupráca s Pohorellai Eisenwerk (výroba klincov pre konské a volské podkovy a tesárskych klincov), obchodovanie s plodinami (kukurica, paprika), pochutinami (vanilka, sladké mandle, šafran) a chemikáliami (salmiak, lakmus, gáfor). V roku 1845 založil malú dielňu s vlastnou výrobou jednoduchšieho náradia. Bez dokonalejšieho náradia, v jednoduchých podmienkach začal s tromi pracovníkmi ručne vyrábať česáky na kone a dobytok a kravské zvonce. Plechy na túto výrobu donášali pešo z Horehronia, z Pohorelej, plechy na zvonce zo Zvolena. Dielňa začala prosperovať v päťdesiatych rokoch 19. storočia, od nástupu syna Jána (Johanna) Emila do firmy (1848).
 

SZÁSZ, Augustín – lekár, zakladateľ nemocnice, MUDr.

(*24. 12. 1859 Spišské Vlachy – †28. 12. 1947 Spišská Sobota)


Manželka Berta, rod. Scholtzová (*1. 9. 1870 – †13. 12. 1920) z Matejoviec o ktorej ľudia hovorili, že „bola anjelom strážnym pre ranených v nemocnici Červeného kríža“. Mal troch synov, z ktorých MUDr. Emil Szász (*1890 – †1973) pôsobil ako lekár v Starom Smokovci, do ktorého prišiel v roku 1918 (iný prameň uvádza, že sa narodil v roku 1889). Tu pracoval v Tatra Sanatóriu. Ich dcérou bola Lenka Janka Mariška Gattingerová.

Promoval 25. 1. 1885 v Budapešti. Do Popradu prišiel v roku 1886. Organizoval početné dobročinné akcie a daroval vlastný majetok, aby týmto spôsobom sústredil finančné prostriedky na založenie nemocnice v Spišskej Sobote. V roku 1901 zakúpil prízemný domček, v ktorom umiestnil 6 postelí. Tatra nemocnica bola otvorená 10. 12. 1911. Pôsobil tu až do svojej smrti.

V roku 1919 prispel ako člen Spišskosobotskej spoločnosti k zavedeniu elektrického vedenia v Spišskej Sobote. Pôsobil ako župný zástupca pre verejnosť, aktívne zastával množstvo úradných a čestných miest. Inicioval založenie Spolku Československého Červeného kríža v Spišskej Sobote, ktorého bol najskôr riadnym a neskôr čestným predsedom. Zasadzoval sa o rozvoj verejného liečiteľstva, veľmi aktívne sa zapájal do boja proti tuberkulóze. Zapájal sa do činnosti Karpatského spolku, do záchrannej služby a do všeobecnej zdravotníckej starostlivosti vo Vysokých Tatrách. Od roku 1888 účinkoval veľmi aktívne v Spolku spišských lekárov a lekárnikov, kde od roku 1905 zastával funkciu tajomníka. V rokoch 1922 – 1930 sa stal jeho predsedom. Neskôr pracoval ako zapisovateľ Penzijného ústavu pre siroty a pozostalých členov spolku (od roku 1909). Podieľal sa na vydávaní ročenky spolku A SZEPESI ORVOS – GYÓGYSZERÉSZ – EGYLET, v ktorej publikoval okrem nekrológov svojich kolegov, odborné články týkajúce sa ženských a pľúcnych chorôb, vrátane tuberkulózy. Počas veľmi aktívnej práce spolku sa stretával s mnohými lekárskymi kapacitami, medzi inými napr. s MUDr. Vojtechom Alexandrom.

V roku 1940 narazil na odpor nemeckej vládnej moci. Jeho pričinením sa nepodarilo získať funkcionárom Deutsch Partei v Spišskej Sobote vlastníctvo nemocnice, ktorá bola majetkom Československého Červeného kríža. 2. októbra 1944 odišiel kvôli vojnovým udalostiam ku synovi do Maďarska.

V Spišskej Sobote bol mimoriadne obľúbeným vo všetkých vrstvách obyvateľov. V roku 1935 ho schválilo zastupiteľstvo za čestného občana Spišskej Soboty a bola mu odhalená pamätná tabuľa s pod nadpisom – Dobrodincovi chorých.

Pamiatka: Pamätná tabuľa v NsP v Poprade.

 

WEBER, Samuel – kňaz, historik

(*26. 3. 1835 Poprad – †18. 5. 1908 Spišská Belá).

 

Otec Ján Samuel Weber, remenár, matka Jana, rod. Hirthová, bratia Rudolf, Pavol. Manželka Mária, rod. Steinová, syn Samuel, dve sestry Marta, Alica.

 

Základnú školu navštevoval v Poprade, od 1844 študoval na evanjelickom lýceu v Kežmarku, 1854 maturoval na katolíckom kráľovskom gymnáziu v Levoči, 1854 – 1856 študoval teológiu v Prešove, 1859 – 1860 teológiu a filozofiu v Jene. V 1856 – 1858 vychovávateľ v rodine grófa Albína Czákyho v Spišskej Novej Vsi, 1861 farár nemeckého cirkevného zboru v Banskej Štiavnici, od 1861 v Spišskej Belej, 1873 zakladajúci člen Uhorského karpatského spolku, od 1883 vedúci botanického oddelenia Karpatského múzea v Poprade. Od 1896 konsenior, 1901 senior spišského seniorátu.

Popri pastoračnej činnosti a náboženskej spisbe sa zaoberal históriou spišských miest, kultúrou a spôsobom života miestnych obyvateľov, výskumom života a diela významných osobností Spiša. Sústreďoval pramene k dejinám Tatier, venoval sa štúdiu názvoslovia tatranských štítov a osád. Zaujímal sa o botaniku, najmä liečivé rastliny a tatranskú prírodu. Autor približne 20 samostatných historických prác, štúdií, množstva článkov v nemeckých a maďarských časopisoch (Zipser Bote, Szepesi Lapok, Karpathen Post). Člen rôznych spolkov a miestnych združení, Spišského historického spolku, Spolku spišských učiteľov, 1875 spoluzakladateľ Hospodárskeho kasína v Spišskej Belej. Vyznamenaný Radom Františka Jozefa 3. triedy.


 

Voľné pracovné miesta

Dnes má službu:

Adus-centrum, Námestie sv.Egídia
Nám. sv. Egídia 49,
Poprad

052/772 28 74

Pondelok - Piatok
18:00 - 22:00

Sobota - Nedeľa, Sviatky
8:00 - 22:00

ďalšie dni

Sobota 21.10.
Adus-centrum, Námestie sv.Egídia
Nám. sv. Egídia 49,
Poprad

052/772 28 74

Pondelok - Piatok
18:00 - 22:00

Sobota - Nedeľa, Sviatky
8:00 - 22:00

Nedeľa 22.10.
Avena - pri hoteli Tatra
Karpatská 3273/11,
Poprad

052/788 17 52

Pondelok - Piatok
18:00 - 22:00

Sobota - Nedeľa, Sviatky
8:00 - 22:00

Pondelok 23.10.
Adus, Mnoheľova 2
Mnoheľova 2,
Poprad

052/428 31 34

Pondelok - Piatok
18:00 - 22:00

Sobota - Nedeľa, Sviatky
8:00 - 22:00

Utorok 24.10.
Dr.Max - Francisciho
Francisciho 4977/22,
058 01 Poprad
Streda 25.10.
Lekáreň Nemocnice Poprad a.s.
Banícka 803/28,
Poprad

052/712 52 62

Pondelok - Piatok
18:00 - 22:00

Sobota - Nedeľa, Sviatky
8:00 - 22:00

Štvrtok 26.10.
Včela - oproti nemocnici
Tatranské nám. 1

052/772 36 67

Pondelok - Piatok
18:00 - 22:00

Sobota - Nedeľa, Sviatky
8:00 - 22:00

Piatok 27.10.
Ekolekáreň, OC FORUM
Námestie sv. Egídia 3290/124

0910 888 091

Pondelok - Nedeľa
08:00 - 20:00

Sobota 28.10.
Lekáreň Nemocnice Poprad a.s.
Banícka 803/28,
Poprad

052/712 52 62

Pondelok - Piatok
18:00 - 22:00

Sobota - Nedeľa, Sviatky
8:00 - 22:00

Poruchové služby

Elektrina
0800 123 332
0850 123 333

Plyn
0850 111 727

Voda
052 7729 548

Verejné osvetlenie
052 7897 651
formulár

REGIÓN VYSOKÉ TATRY


Deutch version
English version
Poľská verzia
Russkij jazyk
Úvodná stránka